me krajinami dobrých chlapcov. A často aj dobrých dievčat. Nie dobrých mužov, ale dobrých chlapcov (Nice Guys). A už sme si na to zvykli.
Sú to chlapci, ktorí vyrástli. Fyzicky dospeli. Majú manželky, deti, firmy, hypotéky, zodpovednosť. Ale vo svojom vnútri stále zostali malými chlapcami, ktorí sa v detstve naučili jednu zásadnú životnú lekciu: Ak budem dobrý, ak budem robiť to, čo sa žiada, a nebudem robiť problémy, budem milovaný a budú ma chcieť.
A práve táto veta sa stala ich celoživotným väzením.
Ako sa z divokého chlapca stane “Nice Guy” Malý chlapec vie presne, čo chce. Keď je hladný, plače. Keď sa hnevá, kričí. Keď niečo nechce, odmietne to. Vie byť divoký aj jemný. Nemá masky, nepretvaruje sa, nehrá rolu. Je absolútne živý. A práve táto živá energia je základom zdravej mužnosti.
Potom však prichádza výchova. Často veľmi dobre mienená. Lenže dieťa je od svojich rodičov existenčne závislé a neberie si z nich len to, čo hovoria. Berie si to, čo musí urobiť, aby ich lásku nestratilo. Jeho nervový systém sa učí z každého úsmevu, ale aj z každého prevrátenia očami, z odmietnutia či ticha.
Postupne zistí, že niektoré jeho emócie sú vítané a iné nie. Hnev? Nie. Vymedzenie hraníc? Nie. Silná vôľa? Nie. Tak ich začne schovávať. Najprv pred rodičmi. Neskôr pred svetom. Nakoniec aj samo pred sebou. Títo muži dnes nie sú slobodní, ani autentickí. Ale sú pre svoje okolie pohodlní. Hnev a frustráciu, ktoré sú v nich potlačené, držia v sebe. Zadržiavajú vlastný dych a telo si časom nekompromisne vypýta svoju daň v podobe vyhorenia, vysokého tlaku či úzkostí.
Súmrak otcov a matkin neviditeľný batoh Každá žena podvedome túži po silnom mužovi. Každá mama v hĺbke duše chce, aby vychovala zo svojho syna pevného a jasného chlapa. Ale v realite s nimi často robíme pravý opak. Prečo?
Všetci sme synmi svojich matiek. Bez ohľadu na to, či bola matka vysokoškolská profesorka, alebo upratovačka, každá si nesie svoj vlastný neviditeľný batoh presvedčení, strachov a zranení, ktorý chtiac-nechtiac odovzdáva synovi. Sú to často ženy, ktoré sa z rôznych dôvodov rozhodli, že výchovu zvládnu samy a lepšie. Zoberú si syna pod svoje výhradné ochranné krídla, pretože sa boja, že by si inak ublížil, alebo že by mu niekto – často aj samotný otec – “zlomil ruku”. Neuvedomujú si však, že v snahe uchrániť ho pred zlomenou rukou mu niekedy nevedomky zlomia dušu. Z chlapca sa stane matkin “projekt”.
Ale toto nie je o obviňovaní žien. Epidémia dobrých chlapcov by nikdy nevznikla, keby jej nepredchádzala iná epidémia.
Kam zmizli muži? Ako presne poznamenáva psychológia a história (koncept Súmraku otcov), otec sa nám historicky vytratil. Začalo to už dávno – industrializáciou, kedy muži opustili polia a dielne pri domoch a odišli do tovární. Otec prestal byť viditeľný. Prestal byť tým, kto syna inicioval do sveta mužov.
Zanechal po sebe obrovské prázdno, ktoré museli vyplniť matky. Cítime dnes archaickú vinu voči matke-prírode, ktorá musela všetko potiahnuť sama. Ale položme si tvrdú otázku tu, v strede nášho kruhu: Nezačala táto epidémia “príliš silných žien” presne tam, kde sme my muži pre falošný kľud v rodine stiahli chvost a svoju dospelú zodpovednosť sme im potichu odovzdali?
Vyhli sme sa konfliktom, ustúpili sme, len aby sme mali doma “pokoj”. Odovzdali sme svoju silu manželke, stiahli sme sa do tieňa a urobili z nej ďalšiu frustrovanú “silnú ženu”, ktorá musí všetko ťahať sama a nakoniec prevezme kontrolu aj nad výchovou synov.
Hlad po otcovi a zrod toxickej maskulinity Syn, ktorý vyrastá bez pevného a prítomného vzoru otca, trpí takzvaným hladom po otcovi (father hunger). Chýba mu dospelá mužská iniciácia, chýba mu starší muž, mentor, ktorý by mu ukázal, ako narábať s vlastnou silou, hnevom a sexualitou.
A tu prichádza ten najväčší paradox dnešnej doby. Pretože nám v spoločnosti zúfalo chýbajú skutočné, zrelé mužské vzory, do popredia sa tlačí takzvaná “toxická maskulinita”. Sú to politici s mentalitou škôlkarov, uškriekaní populisti, alebo svalnatí agresori, ktorí si mýlia skutočnú silu s aroganciou a agresiou.
Sú to muži, ktorí majú nulový rešpekt, no napriek tomu ich spoločnosť (a často, paradoxne, aj zranené ženy) obdivuje, pretože si ich hrubosť mýlia s pevnosťou, ktorá im tak zúfalo chýba.
Cesta von: Návrat do stredu kruhu Z tohto začarovaného kruhu nevedie cesta cez ďalší boj pohlaví, obviňovanie matiek, ani cez skrývanie sa za toxickú aroganciu. Vedie z neho len úprimné priznanie si pravdy.
My muži si musíme vziať späť našu dospelú zodpovednosť a pevnosť. Prestať utekať pred konfliktom a prijať fakt, že náš batoh si musíme odniesť sami. A ženy nám musia dovoliť robiť chyby, odovzdať nám dôveru a vzdať sa kontroly, aby sme pri našich synoch mohli ako otcovia konečne dorásť.
Sme ochotní túto pravdu uniesť a pozrieť sa najskôr do vlastnej záhrady? Sme ochotní zložiť masky a priznať si, že bolesť, ktorú si nesieme, nie je naša slabosť, ale miesto, kde začína naša skutočná sila?
Andrej Laco 🦅✨
